Georgeta Voinovan - môj malý Veľký vesmír

Georgeta Voinovan je skladateľka, textárka, interpretka a predovšetkým matka, ktorej život je plný hudby, detí, lásky ... Aj keď k nej osud nebol vždy mierny, Georgeta Voinovan sa nikdy nesťažovala na ťažkosti. Je vždy vyrovnaná, optimistická a sebavedomá. Sú to deti, ktoré jej dodávajú silu a matka je tá, ktorá ju vo všetkom podporuje a pomáha. Odporúčame vám prečítať si článok o duši, hodnotách, plánoch a budúcich túžbach Georgety Voinovanovej.

Nie je žiadnym tajomstvom, že mám šesť detí, z ktorých posledné sú dvojčatá. Najstaršia je moja dcéra Dana, má 24 rokov a magisterský titul z psychológie. Druhým je Iancu, má 23 rokov a je dizajnérom módneho časopisu v hlavnom meste. Potom nasleduje Ilie-Răzvan, ktorý študuje v desiatom ročníku na strednej škole v Iasi a Bianca, študent deviateho ročníka na strednej škole „Mihai Viteazul“ v Kišiňove. A na záver moje päťapolročné dvojčatá George a Andrej, ktorých maznáme s Jojom (čítaj Giogio) a Ducu. Spolu tvoria „Môj malý veľký vesmír“.

Dvojčatá Ducu a Jojo sa narodili predčasne, boli iba 30 týždňov tehotné. Povedať, že boli malí a bezmocní, neznamená nič. Porodila som ich v zime, v januári, čo sa v tom roku ukázalo ako obzvlášť mrazivý mesiac. Ich predčasný pôrod nám priniesol veľa problémov a jedným z nich bol aj nedostatok oblečenia pre predčasne narodené deti. Neboli ani v obchode. Preto, keď ma preložili na neonatologické oddelenie, prvá vec, ktorú som urobil, bolo ich spoločné utkanie. Bol som sám v obývacej izbe, len so svojimi chlapcami, a ukázalo sa, že boli ticho, a tak som dva dni uplietol oba mäkké flanely, s kapucňou, ktorá sa dnes doma na bábiky nezmestí. Aj teraz, keď ich držím v ruke a hovorím o nich, nemôžem uveriť, že sa do nich kedysi zmestili Jojo a Ducu. Na pamiatku tých čias si myslím, že ich zarámujem na stenu ako ozdobné kúsky.

Žiadne z mojich detí nebolo plánované.

Navyše rozhodnutie porodiť ich nakoniec patrilo mne. Ale ani na chvíľu neľutujem, že som mal odvahu dať im život a dať im všetku svoju lásku. Dieťa, ktoré je šťastné so svojou matkou, s rodičmi, sa zase bude chcieť stať rodičom. Pri rozhovore s rodinou som sa ich opýtal, koľko detí by chceli mať, keď vyrastú. Vieš čo som zistil? Že si nikto nepredstavuje rodinu s menej ako tromi deťmi. Znamená to, že sú spokojní so mnou, so svojimi bratmi.

Všetky moje deti majú hudobný hlas a sluch.

Inšpirácia na písanie textov ku mne prichádza menej často, ako by som si prial. Som efektívny a ľahko pracujem na projektoch, ktoré mám rád.

Som hrdý na to, že sa mi podarilo napísať a upraviť knihu, ktorú považujem za svoje ďalšie dieťa a volá sa „Abeceda pre najmenších“. V čom sa táto kniha líši od ostatných, ak vezmeme do úvahy, že na predaj existuje niekoľko abecedy a v každej z nich nájdete niečo dobré? Do textov som napísal abecedu, ktorá obsahuje aj CD s piesňami v karaoke verzii „Abecel-Cântecel“. Ide o niektoré piesne s negatívmi, ktoré môžu deti a ich rodičia spievať na rodinné prázdniny, v škôlke alebo kdekoľvek inde, kde sa môžu umelecky prejaviť.

Snívalo sa mi o úprave dvoch zbierok stovky detských piesní.

Momentálne hľadám sponzorov a dúfam, že ich nájdem. Škoda ich nechať „zbierať prach“ v mojom archíve. Počas mojej kariéry je napísaných asi dvesto detských piesní a v Moldavsku je veľa talentovaných detí, ktorých rodičia nemajú možnosť platiť im hudobné aranžmány a brať ich na talentové súťaže. V tejto situácii by bola záchranou zbierka karaoke piesní.

V poslednej dobe sa ma veľa pýtali, keď vydávam nové piesne. Mám naozaj veľa nových piesní, ktoré ma unavuje hrať len doma.

Preto čoskoro začnú prípravy a skúšky na živý koncert, v ktorom vám všetkým, starým i novým, zaspievam, komunikujem, užijem si večer s mnohými priateľmi, hudbou a živými emóciami. Mám pekný plán pre program pre deti: Teraz pracujem na verzii svojej šou, ktorú uvediem na jeseň tohto roku v divadle „Licurici“ a ktorej súčasťou bude aj autogramiáda pre všetkých, ktorí majú alebo chcú mať v mojej knižnici podpísanú „Abecedu pre najmenších“. Je predčasné hovoriť o ďalších projektoch, ale ubezpečujem vás, že všetky sú súčasťou mojej túžby zdieľať svoju dušu s tými, ktorí čakajú a ktorých milujem, známych aj neznámych.

Moldavsko je plné smutných detí. Je to pre mňa ako umelkyňu a ako matku bolestivý záver.

Moja matka je najdôležitejším mužom v mojom živote. Je to moje novšie zistenie. Až donedávna, keď sa ma pýtali, kto sú najdôležitejší ľudia v mojom živote, som povedal - deti a matka.

Ale nedávno som bol na psychologickom teste a jeho výsledky ukázali, že najdôležitejšou osobou pre mňa je moja matka. Vždy som jej hovoril, ako veľmi ju milujem, a cítil som jej podporu vo všetkých dobrých i zlých momentoch môjho života. Ale tento psychologický záver mi vysvetlil určité veci. Moja matka prišla do Moldavska z rumunských hôr. Otec ju sem priviedol v roku 1970, takže v Moldavsku nemá nikoho iného ako nás.

Všetci jej príbuzní, veľmi veľká rodina, žijú v regióne Bicaz, na úpätí hory Ceahlau. Preto sa moja matka aj teraz, po toľkých rokoch, cíti ako odtrhnutá od koreňov a odhodená od rodiny. Viem, že sa vždy chcela vrátiť, ale jej oddanosť nám, jej rodine, ju tu udržala. A teraz, nie tak dávno, som našiel starý dom neďaleko Kišiňova. Alebo je to jeden zo snov mojej matky, mať na úpätí Ceahlău vedľa kostola vidiecky dom, skromný a rustikálny, rovnako ako dom mojich rodičov.

Pozri sa, koľko emócií som zažil, keď som ju uvidel. Cítil som, že moja matka našla v tomto dome kúsok svojho rodáka. Rozhodli sme sa to vziať a teraz sme v období adaptácie a plánovania. Chceme ho zrekonštruovať, ale aby sme zachovali jeho starého a rustikálneho ducha.

Je veľmi dôležité venovať čas tým, ktorých milujeme a ktorí nás potrebujú. Príde mi čudné, keď počujem, ako sa niektoré matky sťažujú, že im deti volajú, len keď potrebujú peniaze. Pretože to v prvom rade závisí od rodičov, či sa deti majú alebo nemajú s nimi o čom rozprávať. A tento zvyk sa formuje dávno predtým, ako dieťa začne pýtať peniaze. A potom poviem, že je skvelé, keď vám zavolajú, aby ste požiadali o peniaze alebo radu, a nie aby ste sa dozvedeli viac o vážnom zdravotnom probléme.

Problémy, ktoré sa riešia pomocou peňazí, nie sú v skutočnosti skutočnými problémami. Preto ďakujem Bohu, že mám šesť zdravých, bystrých a dobrých detí, ktoré sú mojou pýchou, mojou dušou a mojím životom; že sa môžem každý deň rozprávať s matkou; že moja sestra a jej rodina sú v Taliansku dobre. a že vždy môžem myslieť na svojho otca. Zakaždým, keď som si na neho spomenula, premohla som slzy. Stratili sme ho v roku 2002, ale jeho odchodom sme si uvedomili, že najväčšími radosťami sú ľudia v našich životoch. Nezáleží na tom, čo máte, ale koho máte!

Po poslednom ti prajem ďalšie dieťa. Mnoho mamičiek sa zastaví na jednej alebo dvoch. Boja sa, že ďalší môže byť taký aktívny, tvrdohlavý, chorľavý atď., Aký už je, a že to nezvládnu. Chcem vás upokojiť, všetky deti sú iné. A okrem hyperaktívneho dieťaťa môžete mať aj ďalšie, ktorým je domáca pohoda.

Vidím sa v živote svojich detí už viac ako 20 rokov, nech som kdekoľvek.

Som skutočne šťastná a naplnená, najmä keď myslím na krásnych ľudí a veci v mojom živote. Ale musím vám povedať, že sú veci, za ktoré sa každý deň modlím k Pánovi: rozmnožovať dobrotu u ľudí, posilňovať a vyslobodzovať trpiacich, zmierovať nepriateľské, starať sa o hladných a chudobných, ukázať im cestu stratených a pomôcť nám všetkým obrátiť sa k viere. Iba tak sa môže svet zlepšiť.

Text: Daniela Borodachi

Článok uverejnený v časopise „Úspešné matky“, č. 3 (9) 2015

Fotografie: Ruslan Garam