Keď duša plače ...

Niekedy máte pocit, že vaša duša plače, chce tiež, aby bol vypočutý a zohľadnený. Ale sme príliš zaneprázdnení mnohými malými vecami a zabúdame si dať prestávku na ten najvzácnejší dar, ktorý máme, našu vlastnú dušu. A hromadí rany a bolesti, pretože túži po Bohu, ktorého nevie vyplniť. Potom všade hľadáme opravné prostriedky a nič nám nedokáže pomôcť. Bežíme k ľuďom, ale sú premenliví a tí, ktorí sú dnes vašimi priateľmi, si zajtra vašu bolesť nevšimnú. Zabúdame, že máme jedného Liečiteľa, Toho, ku ktorému inklinuje utrápená a slabá duša. Je ťažké sa modliť, keď máte pocit, že nemáte moc a svetlá okolo vás zhasli, ale iba Boh môže nad nami zľutovať a dať nám pokoj a mier, dar nádeje, viery, modlitby a lásky. smerom k nemu.

Požehnaný človek, ktorého pomoc je od teba, Pane; vystúpil vo svojom srdci, v doline náreku, na miesto, kde bolo umiestnené. Toto požehnanie udelí Zákonodarca. (Žalm 83)

Stali sme sa ľahostajnými, chladnými a neopatrnými a často obliekame citlivosť do masky hrubosti, zaháňame dobro ľahostajnosťou a dovoľujeme temnote uhasiť posledné svetlo nášho života. Sme takí skamenení, že už nepočujeme svoju dušu, ktorá kričí a roní trpké slzy, ale už ju nepočuje nikto. Tvárime sa, že je všetko v poriadku, a nestaráme sa o neho.

- Teraz nemám čas, a tak to cítim, - hodíme ich narýchlo.

***
Starať sa o svoje zdravie je dnes v móde. Médiá nás nabádajú, aby sme používali zdravé jedlo, športovali a ponúkali všetky druhy užitočných a módnych výrobkov a nástrojov.

Váš deň je úspešný, ak ste jedli iba zdravé jedlo, popíjali víno a chodili behať alebo chodili do posilňovne. Žeby s tým všetkým niečo nebolo v poriadku? Je celkom rozumné starať sa o seba, iba život sa nám daruje iba raz.

Prijímajte potešenie zo života, cíťte jeho chuť, užívajte si jeho šarm a radosť. Takéto sú mantry nášho veku, ktoré nás nabádajú k „šťastnému“ životu. Dôstojný rámec pre prívržencov Darwinovej teórie.

Škoda, že nám nikto nehovorí, čo je skutočná chuť šťastného života a kto to cíti.

Samozrejme, ak pripravíme telo o jedlo, nebudeme sa oň starať, časom stratí svoje životné sily a ochorie. Ale ak nebudeme kŕmiť svoju dušu, čo sa s tým stane? Ak sa duša nepodieľa na dobrých skutkoch a dobrých myšlienkach, ak nepozná radosť a drinu modlitby, zoslabne a ochorie. a jeho vyliečenie si často vyžaduje oveľa väčšie úsilie.

Veľmi zriedka zabudneme dať telu to, čo potrebuje, ale svoju dušu ľahko ignorujeme a na jej bolestivý šepot nedbalo odpovedáme: „počkaj, teraz na teba nemám čas!“

Míňame ohnutú babičku, ktorá šeptom a modlitbami prosí o pomoc, a hovoríme si: inokedy, je čas.

Pri inej príležitosti pôjdeme navštíviť našich rodičov, ktorí čakajú na každý telefonát ako ruka z neba, inokedy požiadame o odpustenie, ešte je čas splniť naše sľuby, prečítať si dobrú knihu alebo urobiť dobro okoliu. .

Ale sme veľmi netrpezliví, keď žiadame ostatných, aby dodržali svoje sľuby, vždy sa ponáhľame upozorňovať ostatných na chyby, dostávať ocenenie a uznanie od ostatných. Tu sa ponáhľame pred všetkých.

Je nám jedno, pre čo žijeme. Ľahostajné putá našu vôľu. Žijeme v zotrvačnosti, kam máme namierené, a váľame sa.

Nepoznáme pravú chuť života a usilujeme sa, aby nás duša príliš netrápila. A len málokto pochopí, že v určitom okamihu pominieme.

Potom budeme musieť odpovedať na najťažšiu otázku nášho života. Nepomôžu nám zdravému životnému štýlu a správnej výžive. Potom budeme počuť hlas duše. Všetka jeho bolesť a horkosť.

Možno nie je čas. možno by sme dnes mali zotrieť trpké slzy vyronené ich smútiacimi dušami.

Moja duša žízni po živom Bohu; kedy mám prísť a predstúpiť pred Boha? Moje slzy tiekli ku mne dňom i nocou, keď mi denne hovorili: „Kde je tvoj Boh?“ (Žalm 41: 2–3)