Keď naše deti už nejedia z hladu, ale z túžby alebo lásky

1 z 2 rumunských detí má nadváhu a 1 zo 4 obéznych. Neviem, ako táto štatistika znie pre vás, ale mne okrem toho, že mi pripadá mimoriadne znepokojujúca, pripadá aj veľmi, veľmi smutná.

Obezita má z môjho pohľadu hlavnú príčinu pred nerovnováhou v stravovaní emocionálnu nerovnováhu. Utrpenie vidím v obezite. Najprv emocionálne a až potom fyzické. Áno, nemá zmysel sa skrývať za prsty, trpí tým obézny človek, dieťa alebo dospelý. Utrpenie nie je len príčinou obezity, ale aj jej dôsledkom.

Úprimne sa priznávam, že keď sa dopočujem o obezite, chcem ísť ďalej, zjavne to nie je o mne, nejde o moju rodinu, prečo by ma to zaujímalo. Môže to však byť kedykoľvek, je veľmi ľahké sa k tomu, bohužiaľ, dostať.

Vždy som pribrala pár kíl navyše, vždy som bola viac-menej nespokojná s tým, ako vyzerám. Toto je prvý krok a odtiaľto už obezita nie je dlhá cesta, práve naopak. Hovorím teda akosi vedome.

Prečo si myslím, že sa sem dostávame? Pretože namiesto toho, aby sme ich prežili, jeme svoje emócie, napísal som predtým tu všeobecne, o tom. A ak je pre dospelého ťažké žiť jeho emócie namiesto toho, aby ich jedol, pre dieťa je to bez pomoci nemožné.

Máme tento kult „všetkých pápežov“. Musíme jesť všetko z taniera, poďme, musíme to zjesť minulú nedeľu, aj keď ledva dýchame. Milujeme svoje dieťa. Milujeme ho, takže ho musíme kŕmiť, ale kŕmiť ho dobre, jesť všetko. Čo ak povie „nechcem“ alebo „nemôžem“? Trváme na tom, sme rodičia, vieme lepšie, koľko môžeme a koľko nie. „No tak, toto je posledná nedeľa.“ A ak nechce a nechce, nájdeme riešenie, dáme mu hračku, telefón, kresbu v televízii, nejako ho oblbneme. Aspoň ďalšie dva dúšky. Cítime sa lepšie, keď vieme, že zjedol všetko z taniera. Presne to sa nám stalo, keď sme boli malí. A preto sa nezastavíme, keď sme unavení, ale keď skončíme s tanierom. Neskôr ľutovať.

Neodmietame svoje deti, keď od nás požadujú výrobky, ktorých etiketa obsahuje toľko svinstiev, že sa náš jazyk pri čítaní zasekne. Už to radšej nečítajme, pošli ďalej! A my ich draho neodmietame. A vina. Nemáme na ne dosť času, domov sme prišli neskoro z práce a ešte nás čaká práca, chvíľu tiež necháme oči na telefóne, aspoň aby sme im dali nejaké cukríky, ak ich to robí šťastnejšími. A keksík a zmrzlina. Samozrejme sme si vedomí, že je tu príliš veľa cukru alebo že nie sú zdravé, ale nedostatkom (fyzickým nedostatkom alebo len nedostatkom zapojenia) sme ich dostatočne nerozladili, stále ich rozčuľujeme a zakazujeme im zlý čip alebo rožok a nejaký džús? Je to ťažké aj pre nás, máme toľko ťažkostí na hlave a vôbec nemáme čas. Je to pre nich ťažké, aj pre tých najmenších, len to nebude koniec sveta trochu sklamaný, nie?

Dnes trochu sklamanie, trochu zajtra a pozajtra, a toľko našich detí nakoniec neje z hladu, ale z túžby a/alebo lásky. Stravovacie návyky sa formujú aj v detstve, ako čokoľvek iné. Teraz majú pupienky tvar, aj keď sa hnis objaví o niečo neskôr.

A dnes takto, zajtra takto, keď sú malé, sa naše deti zdajú byť sladšie a tučnejšie. Vo veku 7 - 8 rokov sa zdá, že by sme stále chceli, aby neboli také tučné. Okolo 10 sú už plní komplexov, pretože majú v škole prezývky, ich deti sa im smejú a nepáči sa im, čo vidia pri pohľade do zrkadla. A všetko sa zosilňuje. Stále viac. Bremeno nadbytočných kilogramov prekonáva bremeno duše.

A tieto deti, o ktorých hovorím, nie sú výnimkou. Nie, sú to naše deti. Vraciam sa k vyššie uvedeným štatistikám: 1 z 2 rumunských detí má nadváhu, takže ak má vaše normálne váhu, znamená to, že moje má nadváhu. A naopak. A každý štvrtý študent je obézny. Teda v tom veku, keď už nevyzeráme pekne tučne. Ak mimo tieto čísla klesajú, u nás sa zvyšujú. Je to pre nás ťažšie.

TVRDÝ V RUMUNSKU

Kampaň „Hard in Romania“ je kampaňou, ktorú odštartoval Observator 19 - Anténa 1. Je to kampaň, ktorá si ma získala už od prvej a pri ktorej prezentácii mi zaliali oči. Vychádza zo štatistík, o ktorých sme si už povedali, a zameriava sa na skutočnosť, že všetko je OBRATNÉ. Takže nielenže vydáva poplach o situácii našich detí, ale prichádza s riešeniami, aby moje alebo vaše dieťa už nebolo (už) TVRDÉ v Rumunsku.

Chcem vidieť a počuť prípady a hlavne riešenia. Chcem vedieť, ako môžeme napraviť to, čo sme urobili zle, z nevedomosti, bezmocnosti alebo bezvedomia. Dajte mi vedieť, že môj malý, ktorý vyrástol, ako by mal, aj keď je ešte dieťa, má šancu. Som si istý, že to zaujíma mnohých z vás, rovnako ako mňa. Pretože je to o nás a našich deťoch. O tom, ako nebyť v Rumunsku taký tvrdý.

Kampaň „Tvrdo v Rumunsku“ prináša do popredia príbehy detí, ktoré na vlastnej koži pocítili alebo cítia, čo znamená utrpenie prebytočných kilogramov. Ako bolo dieťa vo veku 14 rokov marginalizované spoločnosťou, pretože vážilo viac ako sto kilogramov. Chudoba, ale aj odmietnutie integrácie ho uviazli na múre izolácie.

Pre deti v Rumunsku je tiež ťažké bojovať proti systému, ktorý, zdá sa, odoláva. Zatiaľ čo lekári, odborníci na výživu alebo učitelia bijú na poplach, detí s problémami s váhou pribúda. V školách neexistujú hodiny výživy. Horšie však je, že za obezitou sa skrýva dlhá línia chorôb. Niektoré sú viditeľné okamžite, iné sa časom vyvíjajú. Lekári sú v šoku, že dnes choroby, s ktorými sa stretli iba u starších ľudí, liečia aj u detí.

Počnúc pondelkom 16. októbra o 19.00 h v Anténe 1 pozorovateľ upozorňuje na problémy detskej obezity.

Som Alina a ďakujem, že ste prišli na môj blog. Pokiaľ sa vám tu páčilo a chcete byť informovaní o tom, čo píšem, lajknite prosím facebookovú stránku blogu tu alebo sa prihláste na odber e-mailom. Stále na teba čakám. Veľa štastia! 🙂