Práca v zahraničí: nevyhnutné zlo

Autor: Štát Diana Štát/Dátum uverejnenia: 14-06-2015 07:06

Laurentiu Cauni

Ekonomická realita krajiny spôsobuje problémy každému občanovi, ktorý sa snaží zarobiť si na živobytie. Za posledných 25 rokov kapitalizmu sa okrem hospodárskej slobody, ktorú Rumuni získali, zvýšila aj sloboda pohybu, ktorá umožnila každému, kto dúfa v lepšiu budúcnosť, prekročiť hranice krajiny pri hľadaní práce.

Oficiálne údaje ukazujú, že približne 3,5 milióna Rumunov odišlo pracovať do zahraničia, hoci neoficiálne ich je viac ako 4 milióny. Štúdie ukazujú, že väčšina ľudí, ktorí sa rozhodnú nasledovať svoj osud v zahraničí, pochádza z okresov vo východnom Rumunsku, a najmä zo severnej časti národného priestoru, z oblastí s neistými ekonomickými zdrojmi. Redukciou obyvateľstva sú najviac postihnuté okresy Moldavsko (Neamț, Bacău, Suceava). Aj keď sa zdá, že západná časť Rumunska je náchylná na migráciu, najmä pri otváraní hraníc, v prípade vstupu do schengenského priestoru má Sedmohradsko v dôsledku blízkosti veľkých mocností Európskej únie v skutočnosti najmenej emigrantov.

Uprednostňujú sa Rumuni, ktorí sa rozhodli ísť do zahraničia do latinskoamerických krajín. Možno to bolo spôsobené ľahkou komunikáciou, ktorá prospela aj tým najmenej vzdelaným spoluobčanom, alebo podobnosťou v správaní latinských národov. Taliansko od začiatku vynikalo ako obľúbená destinácia Rumunov, ktoré bolo hlavným pólom ranej migrácie po roku 2007. Ďalšou preferovanou Rumunskou krajinou bolo Španielsko, ktoré až do vypuknutia krízy ponúkalo dobré pracovné podmienky. Nemecko a Spojené kráľovstvo, aj keď sa spočiatku nepovažovali za atraktívny cieľ z dôvodu ekonomickej stability a mnohých sociálnych programov, sa neskôr stali dôležitými cieľmi tých, ktorí veria v rodinné hodnoty a bezpečnosť.

Kto a prečo?

Z miliónov ľudí, ktorí sa rozhodli opustiť krajinu, možno rozlíšiť tri hlavné kategórie: nekvalifikovaní pracovníci, kvalifikovaní pracovníci a študenti. Drvivú väčšinu tvoria nekvalifikovaní pracovníci, ktorí odchádzajú z krajiny kvôli nízkej šanci nájsť si tu prácu, a hľadajú prísľub platu výrazne nad úrovňou domova. Veková kategória a úroveň vzdelania sa líšia, od študentov, ktorí nezložili maturitu, cez študentov, ktorí zvládli, ale nemali vysokoškolské vzdelanie, až po rodičov a rodiny, ktorí si nemôžu dovoliť živiť sa príjmom z Rumunska.

Špecializovaní pracovníci sú spravidla tí, ktorí by síce mali možnosť slušne žiť v krajine, ale rozhodli sa odísť a zúročiť svoje štúdium. V oblastiach, ktoré si vyžadujú vyššie vzdelanie, existuje relatívne malý počet pracovných miest. Prvý efekt: niektorí kvalifikovaní ľudia odchádzajú z dôvodu nízkej šance obsadiť jednu z dostupných pozícií, avšak plat nie je vždy motivujúci a neposkytuje dlhodobú istotu. Absolventi, ktorí sú prekvalifikovaní na realitu trhu práce, ktorí si ich nemôžu dovoliť absorbovať, navyše permanentne opúšťajú fakulty, čím vytvárajú predpoklady na neustále živenie sa fenoménu emigrácie.

Všetky tieto argumenty vysvetľujú akútnu potrebu odchodu, ktorú niektorí Rumuni cítia. Čo získame z tohto javu? V prvom rade si musíme vziať ponaučenie z riešenia problémov v iných krajinách. Je tiež dôležité spomenúť, že peniaze zaslané rodinám, ktoré v krajine zostali, tými, ktorí sa rozhodli odísť, sú pre ne dôležitým zdrojom príjmu. Žijeme v časoch, keď sa prevzatie sociálnych hodnôt od veľkých európskych mocností stalo nielen možnosťou, ale aj naliehavou nevyhnutnosťou. Čím viac sa ponárame do svojich kultúrnych zvykov, zabúdame na zosúladenie so spoločenskými potrebami dnešného sveta, tým viac strácame zo zreteľa celý súbor, ktorý tlačí Rumunov, aby ďalej opúšťali krajinu. Je dôležité si uvedomiť, aké miesto v Európskej únii zaujímame, ale aj úlohu budúcich investícií. Kľúč k celému systému spočíva v efektívnej alokácii zdrojov, aby sa maximalizovali výsledky, ktoré môžeme vo viac-menej blízkej budúcnosti od našej ekonomiky očakávať.