„Spočiatku som sa čudovala, nechápala som, ako proti mne zdvihol ruku môj manžel, ktorý mi povedal, že som žena jeho života. Tento úžas trval roky. ““

M. je hnedá a má modré oči, je drobná a je oblečená jednoducho, ale elegantne. Je rodinným lekárom a matkou 11-ročného dievčaťa. Rozprávam sa s ňou o jej nedávno manželskom manželstve a hoci sme už viac ako 5 rokov kamaráti, to, čo mi hovorí, ma teraz ohromuje.

„Bil ma všetkým, že mu nechutilo jedlo, ktoré som pripravoval, a že som si z neho robil srandu pred kamarátmi, ktorí mali lepšie gazdinky, zbil ma, pretože dievča neprišlo domov s dobrými známkami, zbil ma, pretože som nevedel čo som povedal a nahneval ho. Raz som išiel do nemocnice a dostal som súdnoznalecké osvedčenie, ale našiel mi ho, keď som s ním prišiel domov a povedal mi, že som sa zbláznil, môžem si za to, že som ho zbil, a on to zlomil. . Tlieskať začala asi rok potom, čo sme sa vzali. Spočiatku som bol ohromený, nechápal som, ako môj muž, ktorý mi povedal, že som žena jeho života, na mňa zdvihol ruku.

Myslím, že som čakal niekoľko rokov, kým to pochopím: ako ťa môže niekto, kto ti hovorí, že ťa miluje, poraziť. Boli obdobia, keď so slzami v očiach prosil o odpustenie a ja som mu samozrejme odpustila, pretože bol otcom mojej dcéry a miloval ma, vedel som, že ma miluje svojím spôsobom.

Hovoril som si všetko, čo som mohol, aby naše manželstvo pokračovalo. Že ho trápi jeho vlastné detstvo, že je v strese, že možno má pravdu a ja nie som dobrá manželka. Hľadal som ich a veľmi ľahko som našiel výhovorky. Bohužiaľ, ako ľahko som pre neho našiel výhovorky.

A hlavne som tvrdo pracoval na tom, aby som mal svoje vystúpenia pod kontrolou. Nech nikto nevie, čo je medzi nami. Buďme dvojicou, na ktorú sa moji priatelia závistlivo pozerali. Stále vyzerajme ako dokonalá rodina. 10 rokov nikto nevedel, čo skrývam. Myslím, že som si v týchto rokoch kúpila libru púdru a podkladovej bázy. Musel som maskovať modriny na tvári, modriny na tele sa skrývajú pod oblečením. Aj zlomené rebro sa dá ľahko skryť. Po pominutí údivu (a ten môj trval niekoľko rokov, hovoril som vám, že som dlho nechápal, ako môžete niekomu povedať, že ju ľúbite a potom ju udierať päsťou do hlavy), prichádza hanba.

Hanba je to, čo vás paralyzuje, už nemyslíte jasne. Všetci sa ma dnes pýtajú, prečo som s ním zostal, prečo som s ním zostal. Jednoducho z hanby, paralyzujúca hanba, vďaka ktorej nevidíte žiadne východisko. Myslíte si, že ste sa k tomu bodu dostali vlastnou vinou, pretože ste boli hlúpi a ľahkoverní a to vás nesmierne strápňuje. Hanbíte sa, keď vidíte, že roky uplynuli a ste stále tam, narazený. A pretože vám to robí hanbu, nemôžete ísť von a požiadať o pomoc. Cítite sa len ako veľká chyba, niekto, kto sa bude smiať prvému, ktorý zistí, čo sa vlastne deje, a prvému, kto to zistí, bude ohromený tým, ako ste ho prijali, keď si myslíte, že ste vadní, že ste ho prijali. Nevedel som si predstaviť výraz tváre niekoho, kto vedel, že ma bijú. „Doktor ťa doma fackuje.“ Ako môžem dosiahnuť, aby moji pacienti také niečo vedeli?! Nemohol som to povedať ani svojej matke (vlastne som to nechcel, pretože by sa príliš trápila, má zlomené srdce a vôbec, ako mi môže mama pomôcť?)

Čo by som povedal žene v mojej situácii? Že po prvej facke bude nasledovať druhá a tretia a tak ďalej. Že neprestáva. Že nie je dobré prijať ani urážku. Ako môžete prijať, že ste sa stali „idiotom“, a potom predstierať, že ho stále milujete? Ako ho po tomto prívlastku môžete stále milovať?! Povedal by som mu, aby odišiel pri prvej urážke, ktorú od neho dostane. Pretože tieto degenerujú a zhoršujú sa. A povedal by som jej, že manželstvo, ak je to na úkor jej a duševného zdravia jej detí, za to nestojí. Len to nestojí za to.

Ani ja som na syna príliš často nemyslela. Takmer nič. Aby ste videli, ako vám Boh myslí. Nemyslel som si, že aj ona trpí, že ma takto vidí a učí ma, že je v poriadku, keď sa s ňou bude zaobchádzať ako so ženou, že takto bude akceptovať, že sa s ňou bude takto zaobchádzať, keď vyrastie a bude pár. Len som si nemyslel. Nemyslíte logicky, správne alebo prehľadne, keď sa vám niečo také stane. Ak sa teraz pozriem späť, myslím si, že som prešiel niektorými fázami: úžasom (ktorý u mňa trval), hanbou (ešte niekoľko rokov), prijatím (keď človek uverí, že sa zbláznil a že má pravdu, stále ťa podporuje).

V dedine, odkiaľ pochádza moja matka, sú ženy v jej veku, ktoré takto žili celý život, takmer denne bité. Prišiel som im porozumieť. Z hľadiska desenzibilizácie viete, že to dostanete a je vám to jedno. Toto je tvoj život. Desivá je predstava, že si môžete zvyknúť na čokoľvek a ako sa hovorí, zvyk je druhá prirodzenosť. Takto sa stalo mojou druhou prirodzenosťou. Asi po 5 rokoch som nič iné nevedel. Myslím tým, že som videl, že existujú ženy, ku ktorým sa ich manželia správajú rôzne, pozorne, láskavo. Ale myslel som si, že nie je dobré nad tým príliš premýšľať, pretože porovnávanie mi aj tak nepomáha. Že je lepšie byť taký, vo dvoch, ako ja sám a zistiť, prečo som sa rozviedol.