Alfa - Centrum pre duševné zdravie a zdravie správania

SÁM ROBÍTE VŠETKO. TU SÚ UVEDENÉ IBA NAJLEPŠÍM SPÔSOBOM.

Constanta, kraj Constanta
Str. Maliar Nicolae Grigorescu, č. 87. Štvrť Dacia. (za školou Spectrum, v blízkosti Ovidius Placement Center - špeciálna škola č. 1) Constanta.
Pondelok - piatok 13:00 - 20:00
Iba telefonicky !
ZATVORENÉ SOBOTA A NEDEĽA!
Menovania na: 0726227085

STRACH SMRTI

Strach zo smrti je výsledkom slabej alebo neexistujúcej viery. A keď hovorím strach zo smrti, myslím tým aj strach zo straty niekoho veľmi drahého.

Všetci sa bojíme. Všetci s hrôzou myslíme na okamih, keď niekto okolo nás prejde do večnosti. A všetok tento strach by sa mal zmeniť na nádej. Lebo ako hovorí apoštol Pavol: „To, čo oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani nevstúpilo do srdca človeka, Boh pripravil pre tých, ktorí ho milujú“ (1 Kor 2,9).

A tí, ktorí skutočne veria v slová Pána Ježiša Krista, by sa nemali báť smrti, ale súdu. Svätí otcovia sa báli kvôli súdu, ale smrť pre nich znamenala priechod a tento život je cesta, cesta alebo ako veľmi dobre hovorí otec Dumitru Stăniloae: „čas (život) je oddychom, ktorý sa dáva človeku, aby odpovedal na Božiu lásku“.

Samozrejme tým nechcem povedať, že by mi to išlo ľahko. Denne sa modlím za život svojich rodičov, celej rodiny, ale nie skôr, ako sa modlím za ich spásu. Pretože spása je v skutočnosti korunou, na ktorú sa tešíme na konci života. A hoci sa nám zdá ťažké prijať svoju smrť, mali by sme si myslieť, že Boh vo svojej veľkej láske k ľuďom nepovoláva človeka k sebe, keď nie je pripravený. Možno aj preto je v určitom okamihu povolaný muž, ktorý sa nám zdá príliš nevhodný. Pretože ten človek je v tom čase asi najbližšie k Bohu. Možno keby žil, stratil by svoju spásu. Nemusím nevyhnutne tvrdiť, že je to tak, iba hovorím, že by sme mali dôverovať v Božiu múdrosť.

Často si kladiem otázku, aké plodné a spasiteľné by bolo Judášovo zúfalstvo, keď by predal Ježiša, keby sa namiesto obesenia obmedzil na pokánie a vložil svoj život do Božích rúk.

Pretože nakoniec táto viera znamená veriť celým srdcom v to, čo ste nevideli, ako hovoria Ježiš a Tomáš: „Pretože si ma videl, veril si. Blahoslavení, ktorí nevideli, a napriek tomu uverili! “ (Ján 20; 29). Mať vieru v Boha, ktorú nikto nikdy nevidel, znamená dôverovať v Božie nebo. A ak veríte v Božie nebo, je absurdné oslabovať svoju lásku a vieru, keď stratíte niekoho veľmi drahého.

Často o jednom alebo druhom hovoríme, že boli príliš mladí, že je to škoda (a upozorňujem na to škoda) ich životov, ale vôbec netušíme, o čom hovoríme. Pretože skutočným hriechom je, že niekto stratí svoju dušu, svoju spásu. Pokiaľ ide o vek, v ktorom zomrieme, nech už máme osemdesiat alebo tridsať, mali by sme si myslieť, že život aj tak plynie. Kráľ Dávid hovorí: „Tisíc rokov predtým, ako si ako deň“ (Žalm 89: 4). A starší sú tí, ktorí nám môžu povedať, aký krátky bol ich život.

Modlime sa v takýchto chvíľach o silu, nestrácajme vieru v časy, keď by mala byť v skutočnosti ešte silnejšia, a hlavne sa modlime za spásu všetkých.