Prečo sa stávame odborníkmi na všetko pri pohľade na tehotnú ženu?

Včera som išla na obed so svojím drahým priateľom, takmer v 8. mesiaci tehotenstva. Vybral som si bufetovú reštauráciu, nič zvláštne. Objednali sme si, čo na nás žmurkla: ona, zelené a zdravé veci, ja, nejaké kecy, po ktorých som túžil. Nakoniec sme chceli vedieť, či sa jablkový koláč postí. Spýtam sa najskôr. Pani, ktorá nás obsluhovala, nechápe, tak sa pýta môj priateľ.

Čakáme na jednoduchú odpoveď: áno alebo nie.

Namiesto toho vidím tú dámu, ako začína merať oči mojej priateľky.

-Nejako si tehotná?

V 31. týždni to bolo viac než zrejmé. Odpovedá však:

Polovičné áno. Nechápal zmysel otázky. Nasleduje reakcia dámy v podobe lavíny:

-Postíš sa? Si tehotna s prispevkom? No neuvedomuješ si, čo robíš? Nemyslíš na dieťa? Ak dieťa umrie?

Máte pravdu, vôbec nepreháňam. A bol som šokovaný. Šokovaný, že niekto môže mať taký prístup a adresovať tieto slová budúcej matke, v jednom z najkrajších, ale aj najchúlostivejších období života. Keď odhliadneme od skutočnosti, že sme boli klientmi. A úlohou tej dámy bolo ponúknuť nám porciu jedla a vyzbierať peniaze, to je všetko. Neposkytnúť svoj názor, neuraziť, nesúdiť. Nepoznal nás, vôbec netušil, aká je situácia, kto a prečo jedol pôst. Vyvodila jedno a druhé a išla do útoku.

Vidím, ako moja drahá priateľka mení svoju tvár. Vidí to aj žena za bufetom, ale dá to dokopy s „stratou dieťaťa“. Bolo to, akoby mal akési choré uspokojenie z vrhaných nezmyslov. Zasiahol som hneď, ako som sa dostal z prvotného šoku:

-Prosím, prestaň! Ako to môžeš povedať? Spýtal som sa ťa na koláč a je to. Je to pôst alebo nie?

Zamrmle niečo iné (naozaj som nechápal čo), zatiaľ čo on dá ruku na zoznam ingrediencií:

-Jablko, múka, vajcia ... Takže má vajcia.

-Dobre, žiadny koláč, urobte nám potvrdenie.

Ani vtedy nebola presvedčená, že vyliala celý svoj arzenál. Moja kamarátka sa stále javila ako ľahká korisť, v jej očiach som ju dokázal prečítať. Po zhromaždení našich peňazí dodáva iba toto:

-Povedal som jej, aby nebola žiadostivá, že nie je dobré túžiť, ak je tehotná. To som hovoril.

No, nehovorili sme nič iné, iba sme odišli a snažili sa, aby sa moja priateľka cítila lepšie, aby sme si mohli naďalej spoločne vychutnať obed. Zdalo sa, že sa vzchopila, ale som si istý, že tie hlúposti, nalievané bez rozpakov, ju nasledovali po zvyšok dňa. Možno jej narušili nočný spánok, možno dnes na nich myslí a ovplyvňuje ju to.

Prečo? Pretože cudzinka mala chuť dať svoj názor. Poznám veľa takýchto situácií, tiež som počas týchto dvoch úloh veľa zasiahol. Tehotné ženy už v skutočnosti neprebiehajú podľa „odborníkov“ okolo nich, ktorí k nim (na ulici, v autobuse, v reštaurácii, v salóne) pristupujú všemožne nesprávne. Porozprávajú im, čo majú jesť, ako a kde rodiť, či dojčiť alebo nie a ako veľmi im toto dojčenie ublíži. „Odborníkmi“ sú najčastejšie ženy. Matky, ktoré súdia a urážajú iné matky. Špecialisti na tehotenstvo, pôrod, dojčenie, výchovu a starostlivosť o deti nájdete na všetkých cestách. Nemajú diplomy, ale majú svoju vlastnú školu života a skúseností (niekedy ani to nie).

Každopádne, všade, kde hovoríte, že by ste chceli rodiť (prirodzený, cisársky, štátny, súkromný), sa nájde niekto, kto vám povie o sesternici sestry otca kolegu, ktorej dieťa pri narodení zomrelo. Alebo ktorá akosi prišla o tehotenstvo. Bože, ťažko sa mi niečo také píše, ale povedať viac. Myslím si, že ľudia, ktorí o takýchto veciach diskutujú, sa jednoducho živia strachom, hnevom a neistotou, ktorú zasadia do duše budúcej matky. Iné vysvetlenie nemám.

Veľa mi povedali. Že mám príliš úzke boky a nikdy nebudem môcť rodiť prirodzene, že mám príliš malé bruško, potom že je príliš veľké a v obidvoch prípadoch to znamená problém s dieťaťom. Že si neuvedomujem, že chodím športovať, namiesto toho, aby som pokojne sedela a starala sa o svoje zdravie a zdravie dieťaťa (myslela som si, že to je presne to, čo robím). Že už nikdy nebudem, ale nikdy nie taká slabá ako predtým, že mi ostane bruško, uvoľnená pokožka, celulitída a strie. Že nebudem môcť dojčiť, pretože nemám dostatočne veľké prsia. Zoznam je dlhý a tu uvedené veci sú najjemnejšie, aké som kedy počul.

Keď som mal chuť na kyselinovú odpoveď, urobil som to. A bolo mi potom lepšie. Pokiaľ nie, jednoducho som s úsmevom na tvári ignoroval situáciu. Nechcel som pre nič na svete ukázať, že ma ovplyvnili desivé príbehy, ktoré sa mi rozprávali s mimoriadnym zadosťučinením. Obe tehotenstvá prebehli bez problémov, deti sa narodili zdravé, je nám dobre, šťastne, v pokoji. A nič negatívne, čo mi bolo povedané v priebehu času, nemohlo narušiť našu plynulú cestu. Myslím, že toto je tajomstvo, vidieť svoju cestu, svoj pokoj a svoje naplnenie, nech sa deje čokoľvek okolo.

Je také ťažké už nezdieľať hororové príbehy? Nemali by sme vyjadriť svoj názor, skočte hneď, ako uvidíme tehotnú ženu a tvárime sa, že vo všetkom viete lepšie ako ona? Je nemožné zostať v našej banke? Ak sa vás žena, budúca mamička, nič nepýtala a vidíte, ako ju pekne hladí po brušku, nemôžete ju nechať v jej šťastí? Alebo to možno urobil, možno sa spýtal na váš názor, je naozaj potrebné ju vystrašiť? Namiesto toho, aby rozptýlil svoje pochybnosti a dodal mu dôveru, že bude v poriadku?