Potreba vody

19. dec. Potreba vody

Po narodení je ľudské telo tvorené zo 75-80% vodou. Toto percento klesá s vekom a hladinami tukového tkaniva. Dospelý s normálnou hmotnosťou obsahuje 60 až 70% vody a obézni ľudia majú asi 45 až 55% vody.

Z rôznych tkanív tela majú najvyšší obsah vody metabolicky aktívne látky predstavované svalmi a vnútornosťami. Športovci majú preto vyššie množstvo vody, ktoré s pribúdajúcim vekom klesá v dôsledku zníženia svalovej hmoty.

Distribúcia vody v tele

Dve tretiny celkovej vody v tele sa nachádzajú v intracelulárnych priestoroch a druhú tretinu nazývanú extracelulárna voda predstavuje voda z plazmy, medzibunková voda, lymfa, mozgovomiechový mok a sekréty.

Akumulácia veľkého množstva tekutiny v priestore medzi bunkami sa nazýva edém.

Úlohy vody

Voda hrá v tele zásadnú úlohu. Bez jedla môžeme vydržať dlhšie obdobie, ale bez vody je prežitie asi 10 dní v miernom podnebí pre dospelých a 5 dní pre deti (1). Voda je prostredím pre reakcie, ktoré prebiehajú v tele, dáva tvar buniek a je nevyhnutná pre procesy trávenia, vstrebávania a vylučovania. Hrá kľúčovú rolu v štruktúre a funkcii pohybového aparátu, pričom plazmu tvorí v najväčšom percente voda. Je transportným médiom pre živiny a ďalšie vo vode rozpustné látky. Udržuje fyzikálnu a chemickú konštantu extracelulárnych a intracelulárnych tekutín, ako aj telesnú teplotu okolo 37 stupňov Celzia.

Strata percenta vody v tele 10% vedie k závažným poruchám, ako sú svalové kŕče a delírium, a keď percento stratenej vody dosiahne 20%, nastáva dehydratácia a môže spôsobiť smrť.

Príjem a absorpcia vody

Požitie vody je vo forme tekutín a jedla. Z oxidácie potravín vyplýva ako konečný produkt metabolizmu vody. Výsledkom oxidácie 100 g lipidov, sacharidov a bielkovín je 107 g, 55 g, respektíve 41 g vody. Voda sa môže tiež podávať intravenózne vo forme soľných roztokov veľmi podobných elektrolytickému obsahu telesných tekutín.

Z celkového objemu tekutiny, ktorá vstupuje do žalúdka, väčšina pochádza z gastrointestinálnych sekrétov a iba malá časť príjmu vody. 90% celkovej tekutiny sa absorbuje v tenkom čreve, zvyšok sa absorbuje v hrubom čreve a iba malá časť sa vylúči stolicou.

Ovládanie prívodu vody sa dosahuje smädom. Smäd je stimulovaný bunkovou dehydratáciou a zníženým objemom extracelulárnej vody. Na úrovni centrálneho nervového systému sa nachádzajú baroreceptory citlivé na zmeny obsahu vody v bunkách. Posielajú spätnú väzbu do hypotalamu, ktorý účinkuje cez vazopresín, čo spôsobuje, že voda je znovu absorbovaná obličkami. Cievny systém obsahuje aj baroreceptory stimulované znížením objemu extracelulárnej tekutiny a následne stimulujúce systém renín-angiotenzín-aldosterón, ktorý má úlohu pri stimulácii centier smädu. Pocit smädu je signálom pre príjem tekutín.

Potreba vody

Nemáme v tele usadeniny vody, preto musíme denne stratené množstvo vody nahradiť stálym príjmom. Zdroje vody sú: voda z tekutín, voda z potravy a voda metabolická. Metabolická voda pochádza z oxidačných procesov a je asi 200 - 300 ml denne. Množstvo vody v potravinách je 700 - 1 000 ml.

Za normálnych podmienok prostredia sa odporúča príjem vody 1 ml/kcal u dospelých a 1,5 ml/kcal u detí. V pomere k telesnej hmotnosti je potrebné množstvo 35 ml/kg u dospelých s normálnou hmotnosťou, 50 - 60 ml/kg u detí a 150 ml/kg u dojčiat.

Celkový príjem vody zo všetkých zdrojov počas dňa je približne 2,7 l pre ženy a 3,7 l pre mužov, v závislosti od veľkosti tela.

Dojčatá potrebujú viac vody, pretože percento vody v tele je vysoké a obličky ešte nie sú pripravené zvládnuť množstvo roztokov.

V období laktácie stúpa potreba vody o 600 - 700 ml/deň, aby sa podporila tvorba mlieka.

Smäd je mechanizmus, pomocou ktorého sa udržuje vodná bilancia spolu s výchovou zvyku dobrovoľnej konzumácie vody počas dňa. V niektorých prípadoch sa pocit smädu zníži a neprenáša efektívnu spätnú väzbu. Dojčatá, starší ľudia, chorí alebo starší ľudia môžu pociťovať menší smäd a je u nich riziko vzniku nerovnováhy elektrolytov.

Obsah vody v potravinách

Potraviny obsahujú vo svojom zložení premenlivé percento vody.

Strata vody

Strata vody sa vytvára obličkami močom, gastrointestinálnym traktom v stolici, dýchaním a pokožkou. Najdôležitejšiu úlohu pri regulácii množstva vylúčenej vody zohrávajú obličky. Alkohol a kofeín sú prírodné diuretiká, ktoré zvyšujú vylučovanie obličkami.

Necitlivá strata vody nastáva pľúcami a potením. V podmienkach vysokej teploty a nízkej vlhkosti je množstvo stratenej vody vyššie.

Ďalšie straty sa vyskytujú cez gastrointestinálny trakt. Za normálnych okolností sa množstvo vody z tráviacej šťavy a ďalších extracelulárnych tekutín v črevách reabsorbuje, s výnimkou 100 ml, ktoré sa vylúčia stolicou. V patologických podmienkach sa prebytočná voda stráca hnačkami. To môže viesť k dehydratácii alebo dokonca k smrti. V prípade veľkých strát vody je orálna rehydratácia zmesou cukru a soli vo vode veľmi účinná pri prevencii úmrtí spôsobených ťažkou dehydratáciou.

Ďalšie straty môžu byť spôsobené zvracaním, krvácaním, popáleninami a diuretikami.

Pri nedostatočnom príjme vody alebo pri nadmerných stratách pôsobí hormón ADH na obličky, čo spôsobuje zvýšenú reabsorpciu vody v obličkách a vylučovanie koncentrovanejšieho moču.

Medzi príznaky dehydratácie patria: bolesť hlavy, únava, znížená chuť do jedla, koncentrovaný moč, znížená diuréza, suché sliznice, tachykardia.

Otrava vodou

Vyskytuje sa, keď je príjem vody veľmi vysoký, takže prekračuje schopnosť tela vylučovať ho obličkami. V dôsledku nadmernej spotreby vody v krátkom časovom období dochádza k nerovnováhe v rovnováhe elektrolytov a klesá plazmatická koncentrácia sodíka. Tento stav sa nazýva hyponatrémia, pri ktorej sa zvyšuje intracelulárny objem, ktorý spôsobuje opuch buniek v centrálnom nervovom systéme a prejavuje sa bolesťami hlavy, nevoľnosťou, vracaním, kŕčmi a môže dokonca viesť k smrti bez liečby (2).

Ako bezpečnostné opatrenie sa odporúča, aby príjem vody počas jednej hodiny nepresiahol 1-1,5 l (3).

Monahan K, Escott-Stump S. Voda, elektrolyty a acidobázická rovnováha v Krause’s Food and Nutrition therapy, Elsevier 2007

Tortora G, Derrikson B. Princípy anatómie a fyziológie, 14. vydanie, 2014