Po smrti Radu Beligana
https://www.ziarulmetropolis.ro/la-moartea-lui-radu-beligan-2/

Nikdy som nechcel ísť do zákulisia života ľudí, ale práca ma priviedla aj sem. Išiel som aj do zákulisia divadiel. Umelci sú takí hrdí. Hlúpe pyšný. Je to v povahe vecí. Tvorcovia sú často sebeckí a manickí a sú posadnutí sebou. Príliš často sú také. Je to nespravodlivé, ale je to tak.

Článok Andreja Crăciuna 21. júla 2016

Radu Beligan bolo to veľké - divadlo ste ani nemuseli poznať, ja som nevedel a neviem teraz, aby ste to pochopili. Stačilo počúvať hnev a rozhorčenie, ktoré jeho meno vyvolalo. Tomuto mužovi sa toho toľko nestalo!

A v strede neboli nijaké ideologické dôvody - antikomunisti siedmeho dňa sa nevzbúrili (ach, ako bolo Rumunsko naplnené, po desaťročiach nechutnej sociálnej zbabelosti, antikomunistami!).

Bolo to niečo iné - bola to najčistejšia ľudská závisť. Niekedy zasiahlo ľudstvo - mnohí chceli, aby sa pán len nadýchol.

Nemyslím si, že Radu Beligan bol bastard, táto viera je o mne, nechcem ju nikomu vnucovať. Myslím si, že pre divadlo urobil veľké politické kompromisy a stále si myslím, že - niekde v sebe - za ne zaplatil. Súhlasil s dobou a vôbec nemal povolanie disidenta. To je všetko, za čo môžu. Je to spravodlivé.

A koľko som ich v zákulisí ešte nepočula! Nájdete tu klebety a výkriky a všetok lesk sôch ide do pekla. Koľko som nepočula!

smrti

Najviac ma šokovala správa, že chodí okolo pre peniaze ako dojná krava. Neveril som tomu.

Myslel som si, že Radu Beligan nezastavil pred divadlom kvôli veľmi zložitej kombinácii faktorov. Dajme tomuto človeku minimálne predpoklad autonómie. A najdôležitejším faktorom pri rozhodovaní nezastaviť bola myslím osobná hrdosť. Stále mal čo ponúknuť.

Je ľahké obviniť muža, že sa nezastavil včas. Je to také ľahké ako smiať sa obéznemu človeku kĺzajúcemu na banáne. Je to tiež dôkaz toho, že veľa toho so slobodou nechápeš.

Muž má totiž právo prežiť koniec svojho veku presne tak, ako si želá, a nemusí zodpovedať ani svoju verejnosť. Umelec si môže robiť srandu aj sám zo seba, ak si to myslí.

A tento postoj požieračov semien v žľabe na okraji životov starších ľudí je zásadne rozpačitý a iba o nás hovorí, že sme malí.

Radu Beligan nebol ani najlepším hercom a určite ani morálnym príkladom. Ale je toľko ľudí, ktorí - nielen v zákulisí - hovoria o tom, ako veľmi im pomohla Radu Beliganová, aký bol štedrý, jemný a láskavý. Prečo ich nepočúvať? Všetko je na jednej strane a na druhej.

Radu Beligan bol, myslím si, človek, ktorý sa divadlu oddal s výnimočnou vášňou, a ktorý sa preto - pre nás malých ľudí, zdá byť škandálny a nepochopiteľný a prajeme si, aby neexistovalo. Chceme zostúpiť k jednoduchým hodnotovým úsudkom, pretože ostatné už pre nás nie sú prístupné.

radu

Radu Beligan spolu s Marin Moraru a Gheorghe Dinică v predstavení „Take, Ianke and Cadir“ hrali v Národnom divadle „I.L. Caragiale „Bukurešť. Foto: TNB

Radu Beligan si možno nezaslúži plačlivé chvály nabité klišé, ktoré ukazujú trochu citu, ale nezaslúži si naše vševedúce znechutenie, aj keď sa samozrejme pozerá na každú, ktorú teraz cítime, či niečo cítime alebo je nám to jedno.

Radu Beligan bol apoštolom divadla - a myslím si, že pre súdny proces tu na zemi stačí vedieť, že jeho posledné roky neboli ani tak zradou, ako skôr pokusom, často nad ľudské sily, odložiť oponu. Čo je viac ľudské? Koľkí z nás vedia, že sa nedržia toľko svojej práce ako svojho života?

Preto si myslím, že život Radu Beligana - na pódiu - je príkladom. Môže to byť samozrejme negatívny príklad, ale je to aj príklad. Radu Beligan bol skvelý človek a veľkosť malých ľudí mu nevyhovuje.

V krčme, kde každý deň píšem, je na stene stránka v novinách. Je to stránka umenia a športu - vždy pod ňu sedím. Je to stránka z medzivojnových novín. Na poschodí v rohu sa oznamuje, že mladá a talentovaná Radu Beligan bude hrať aj v letnej záhrade. Túto stránku vidím každý deň. Rád ju vidím.

Zotrvanie v zamestnaní viac ako sedemdesiat rokov - často myslím na toto prežitie. Aká bola cena, za ktorú to bolo možné? To sa nedozvieme.

smrti

Čítal som Sebastianov denník. Vedieť. Ale viem niečo iné.

Jeden divadelný režisér mi raz povedal niečo podstatné o Radu Beligan. Riaditeľ mal jednopodlažnú kanceláriu. Herec - v tom čase takmer deväťdesiat - so slabými nohami trval na tom, aby liezol sám, bezmocný, krok za krokom, k režisérovi. Pozrel sa na obrazy na stenách divadla a zistil, že jeho postava chýba. Detail pôsobil poburujúco. A nežiadal, aby sa tam dal umiestniť obraz, pretože si to zaslúžil. Nie. Požiadal o hru v tom divadle a zaslúžil si to.

Ja, dovoľte mi túto naivitu, myslím si, že taká bola Radu Beliganová. A nenašiel som žiadny dobrý dôvod na to, aby som sa musel hanbiť za to, že sme - toľko z nás - boli súčasníci. Jeho pôsobenie v politike nedalo ľudí do väzenia a neprinášalo nozokomiálne infekcie cez nemocnice, nemyslím si, že zmrzačili rumunské umenie.

A nemohli by sme - prinajmenšom - nezabudnúť, že človek, dokonca taký veľký ako Radu Beligan, je stále len mužom.

Urobte mu láskavosť a choďte za svojimi snami. Radu Beligan bol milovaný muž, ktorého táto láska nikdy neomrzela. Osobne sa mi to nezdá vôbec - ale už vôbec - trochu na osud.